Ahojte!

Vítam Vás na mojom blogu. Cíťte sa tu príjemne!
Ste tu kedykoľvek srdečne vítaní!

utorok 30. novembra 2010

Aj kaprovi sa treba slušne predstaviť...

Keď boli moje dcérky ešte maličké a Vianoce boli predo dverami, manžel priniesol domov kapra. Napustili sme mu vodu do vane a vypustili z igelitky  do jeho nového dočasného a veľmi krátkeho domova.:-( 
Zavolala som deti, aby sa išli na kapra pozrieť. Obe sa chytili malými rúčkami okraja vane a s otvorenými ústami pozorovali kapra. 
No a mňa zrazu napadlo toto: "Deti, toto ja náš kaprík a my sa mu teraz pekne predstavíme, aby nás spoznal a nebál sa nás."  Začala som prvá: "Ahoj kaprík, ja som maminka, vitaj u nás." 
Staršia dcérka pokračovala: "Ahoj kaprík, ja som Terezka." 
Posmelila som mladšiu dcérku: "No, Mišenka, predstav sa aj Ty kapríkovi!" 
Miška to zobrala veľmi vážne, chvíľku rozmýšľala a potom sa predstavila: "Ašoj kapík, ja šom Kojašíkojá." (Rozumej...ahoj kaprík, ja som Kolesíková.) Na túto príhodu si  ,pred Vianocami, vždy  s úsmevom spomeniem a keďže sú Vianoce už na ceste, tak sa tu s Vami o ňu rada delím. 

štvrtok 25. novembra 2010

Lebo medveď...

Dnes sa Vám "pochválim" s príhodou, ktorá sa kedysi dávnejšie stala v Nízkych Tatrách, kde sme boli s rodinkou na dovolenke. Naše dcérky mali vtedy  asi 8 a 9 rokov.  Vybrali sme sa všetci , každý na svojom bicykli, na takú malú cyklotúru. Cesta stále stúpala a tak sme bicykle skôr tlačili, než sme  sa na nich viezli. Už celkom vyčerpaní sme prišli na vrch nejakého kopca a oddychovali sme. Okolo nás boli iba nízke kríky a malinčie. 
Zrazu sa z malinčia začali ozývať praskajúce zvuky  a malinčie sa začalo akosi pohybovať. Ja som bola stále v pohode, ale na to manžel zahlásil: "To je asi medveď!!!" 
No, ľudia moji, ja sama neviem ako a akou rýchlosťou, ale zrazu som sa ocitla aj s mojím bicyklom pod tým kopcom. Proste som sadla a išla. Hrozne som sa naľakala. A tie moje úbohé detičky aj s manželom som nechala hore napospas medveďovi v malinčí. Tam dole mi začalo dochádzať, ako som sa zachovala a že som ako matka totálne zlyhala na plnej čiare. O chvíľku prišli aj detičky s manželom. A ja som sa tááák hanbila za svoj skutok, za to, ako som v tom strese a v pocite ohrozenia života, zdrhla a nechránila vlastné deti. Bola som presvedčená, že manžel ich zachráni, ale vlastne som vtedy asi nerozmýšľala vôbec. 
Ono to  nie je isté dodnes, či tam bol ozaj nejaký maco. Mohol to byť aj turista, ktorý si odskočil do kríkov. To však nič nemení na fakte, ako som sa zachovala. A doteraz sa za seba veľmi hanbím. Prečo to píšem? Možno ako odstrašujúci príklad pre mamičky, ktoré majú občas výčitky, že sú na svoje deti zlé, nespravodlivé, že nie sú dobrými matkami. Myslím, že táto situácia a moje zlyhanie v nej Vás všetky upokojí a dodá Vám pocit, že ste naozaj tie najlepšie maminy na svete. ;-)

streda 24. novembra 2010

Tabletky na pocity

Existujú všelijaké lieky, prášky, či tabletky, ktoré dokážu ovplyvniť psychiku človeka a prežívanie jeho pocitov, ako sú napríklad lieky na ukľudnenie alebo od bolesti. Tie teraz na mysli nemám, rovnako ako nemám na mysli ani rôzne návykové drogy. Povoľujem si uzdu svojej fantázii a rozmýšľam nad tabletkami, ktoré ešte nik nevynašiel... 


Predstavte si, že ste bezdôvodne smutní, máte svoju "depku" bez zjavnej príčiny. Smútok Vás otravuje a kazí Vám deň. Tabletka vyvolávajúca pocit radosti zo života Vám tento problém vyrieši. Takáto tabletka by možno mohla zachrániť život človeku pomýšľajúceho na samovraždu.


Alebo, je Vám všetko smiešne a nedokážete sa upokojiť, hoci sa Váš smiech na danú chvíľu vôbec nehodí, ba vyznieva trápne. Nech je situácia akokoľvek vážna, Vám sa stále tlačí smiech na pery a hlavou Vám behajú všetky komické situácie, ktoré ste kedy zažili. Tu pomôže iba tabletka vážnosti. Po jej užití Vás smiech prejde, budete vážni a tým zachováte vážnosť danej situácie.


Tabletka odvahy by Vám zase pomohla zbaviť sa trémy pred vystúpením, či skúškou, ktorej sa bojíte, ako čert kríža. Odporučila by som ju hanblivým ľuďom, alebo ľuďom trpiacim rôznymi fóbiami. Dokázala by cielene odhaliť momentálny pocit konkrétnej fóbie. Napríklad človek s akrofóbiou by si mohol v pohode vychutnať pohľad na štíty našich krásnych Vysokých Tatier z Lomnického štítu, alebo človek s arachnofóbiou by sa nemusel báť ísť si do starej pivnice pre pivo s neutíchajúcou predstavou, že mu padne pavúk za krk. :-) Dokonca aj ľudia s klaustrofóbiou by sa nemuseli báť vliezť do výťahu. Atď, atď...

Tabletka triezveho úsudku by zase pomohla ľuďom s prehnanou a slepou vierou v samých seba otvoriť oči a vidieť sa očami iných ľudí. Boli by určené tým, ktorí sú sami so sebou a svojimi činmi neprimerane, ba až chorobne spokojní napriek tomu, že svojimi činmi priamo, či nepriamo negatívne zasahujú do života ostatným ľuďom. Napríklad takí politici. Tí by ich mali užívať pravidelne. ( Nehovorím, že všetci.)

Tabletka strachu by tiež mala svoj význam. Odporučila by som ju napríklad šoférom, ktorí sa neboja rýchlosti a jazdia ako šialení, ale aj iným ľuďom s náklonnosťou k nadmernému risku v akejkoľvek oblasti života, ktorým ohrozujú nielen život svoj , ale aj druhých ľudí. 

Tabletka hnevu by bola určená ľuďom, ktorí sú natoľko dobrí, že sa nedokážu nahnevať ani v situáciách, ktoré si hnev naozaj vyžadujú. Mohli by tak pod vplyvom tohto krátkodobého pocitu vyriešiť isté situácie a zariadiť sa tak, aby im druhí ľudia donekonečna „neskákali po hlave“. 

Tabletky pokoja a rozvahy by nám umožňovali riešiť rôzne záťažové situácie s chladnou hlavou.

Tabletku sexuálneho vzrušenia, tak tú už si nevymyslím, lebo ma niekto predbehol. Máme predsa Viagru pre mužov a dokonca už aj pre ženy. :-)

Ale čo taká tabletka lásky, zamilovanosti? Sex predsa nie je vždy to isté , ako milovanie. Ľudia, ktorí berú sex iba ako pohlavný akt , sú v podstate veľmi ochudobnení. Nedokážu sex precítiť rovnako, ako zamilovaný človek. Sex s milovanou bytosťou, to je už vyšší level , je to milovanie v tom pravom zmysle slova. Tabletky lásky by mohli dávať návštevníkom "verejných domov", aby si mohli pri zaplatení týchto služieb vychutnať a precítiť aj krásne pocity vo svojej duši, ktoré by mali k hodnotnému sexu - milovaniu patriť. Alebo by som doporučila tabletky lásky manželom po dlhoročnom manželskom vzťahu, ak už partnerov čas pripravil o tie krásne pocity zamilovanosti a ak sa vzťah stáva stereotypným a nudným. Predišlo by sa tak mnohým neverám a dokonca aj rozvodom.

Tabletky by vyzerali ako lentilky a boli by aj farebne odlíšené. Boli by dokonca natoľko inteligentné , že by u človeka dokázali rozpoznať jeho pocity a účinkovali by adekvátne k vážnosti danej situácie. Ak by si smutný človek užil omylom tabletku smútku, jednoducho by mu nezabrala. Ani radostnému človeku túžiacemu po ešte väčšej miere radosti, či nahnevanému človeku túžiacemu po ešte väčšom hneve by nepomohli. 

Čo poviete? Nepadli by niekedy takéto tabletky vhod?

Vraciam sa však do reality a pokorne uznávam, že človek k svojmu životu potrebuje nielen pocity pozitívne, ale aj tie negatívne. Pozitívne pocity by mohli vždy prevládať, ale negatívne pocity nás zase učia rásť, stávať sa odolnejšími, pasovať sa so životom a dokázať si vychutnať práve silu pocitov pozitívnych. Keby bolo všetko v živote založené iba na pozitívnych pocitoch, bolo by to nudné, keby to bolo naopak, bolo by to smutné. Radosť môžeme precítiť iba vtedy, ak vieme, čo je smútok. Odvahu dokážeme identifikovať iba vtedy, ak vieme, čo je strach. 

Tak ... takto nejako to dopadá, ak si človek povolí uzdu svojej fantázii. Berte preto môj článok s patričnou mierou tolerancie ! Asi by ho mali čítať iba ľudia so zmyslom pre humor, lebo inak mi niekto z Vás v najbližšej dobe odporučí tabletky na hlavu.:-)

utorok 23. novembra 2010

Podobnosť čisto náhodná?



Som RYBA. Znamením a asi aj dušou. Milujem všetko s vodou spojené a najmä more. V morskej vode som ako doma. Veľryba síce nie je ryba, ale cicavec...ale vlastne veď aj ja som. Možno táto podobnosť nie je až tak náhodná. ;-)

Zázračný liek z Tibetu

Povedzme si úprimne, že kefír je tak trochu kontroverzný nápoj, ktorý jedni milujú a druhí zatracujú, jedni zbožňujú jeho kyslastú chuť a druhým je táto chuť či vôňa  dokonca  až  odporná. Ak patríte k prívržencom kefíru a kefírových nápojov a ak ste ešte nepočuli o tibetských kefírových zrnách, tak som veľmi rada, že mám tú česť Vás s týmto „zázrakom“ z Tibetu zoznámiť.
Kefírové mliečne zrná pochádzajú pôvodom z kaukazských hôr a z opátstva v Tibete a ich história je viac ako 5000 rokov stará. Tieto zrná majú zázračnú moc vyčarovať z obyčajného mlieka mliečny kefír a to za relatívne krátky čas . A ako je všeobecne známe, kefír a kefírové kultúry majú blahodárny vplyv na náš organizmus. Kefír obsahuje živé biokultúry ( rôzne druhy kvasiniek a baktérií), ktoré sú nášmu zdraviu prospešné. Kefír môžu piť dokonca aj ľudia , pre ktorých je mlieko ťažko stráviteľné, pretože kefírové kultúry rozkladajú mliečnu laktózu a tým robia mlieko stráviteľnejším. Hoci má kefír kyslastú chuť, svojím účinkom odkysľuje organizmus, lebo vyvoláva zásaditú reakciu organizmu. Zamedzuje hromadeniu a hnitiu potravy v črevách, udržiava rovnováhu črevnej flóry, podporuje pohyby čriev ( črevnú peristaltiku) a tým zabezpečuje aj pravidelné vyprázdňovanie stolice. Zabraňuje chorobnému premnoženiu mikroorganizmov ( baktérií, kvasiniek a vírusov) v tráviacom trakte a tým posilňuje našu imunitu stimuláciou imunitného systému.
Na čo všetko kefír priaznivo pôsobí a aké ochorenia dokáže jeho pravidelné pitie liečiť? Sú to najmä nervové ochorenia, ochorenia dýchacích ciest, ochorenia žlčníka, pečene, obličiek, žalúdočné a črevné ochorenia, hnačky, zápchy, kožné ochorenia, plesne ( mykózy), candida ( kvasinky), srdcovo- cievne ochorenia, no proste je celá rada ochorení, ktorých priebeh sa pitím kefíru zmierni, alebo sa celkom vyliečia a to práve vďaka stimulujúcemu účinku kefíru na imunitný systém organizmu. Veď ak má človek imunitný systém v dobrom a zdravom stave, tak si potom organizmus dokáže hravo poradiť aj s celým radom už vzniknutých ochorení a dokonca môže zabrániť ich samotnému vzniku. Takisto veľmi veľa chorôb má svoj počiatok v zlom trávení a vyprázdňovaní. Preto, ak zabezpečíme organizmu správne trávenie a pravidelné vyprázdňovanie, ak nedáme škodlivým látkam šancu, aby sa v nás hromadili a rozkladali sa, predídeme tak mnohým chorobám.
Položme si ruku na srdce! V obchodoch kupujeme jogurty ,kefíry , jogurtové a kefírové nápoje v dobrej viere, ako prospievame nášmu zdraviu. Koľko z týchto výrobkov sú však naozaj prírodné produkty bez zbytočných konzervantov, farbív a iných chemických látok ? V lekárňach nakupujeme drahé lieky na podporu imunity (priemyselne vyrobené), pričom ale neodstraňujeme príčinu našej oslabenej imunity, iba do seba umelo dodávame chemické látky na jej „podporu“ a zatiaľ sa nám naskytuje táto jedinečná možnosť ozdravenia nášho organizmu prirodzenou a prírodnou cestou – pitím kefíru získaného kvasením (fermentáciou) mlieka pomocou kefírových zŕn (tzv. tibetskej huby). V konečnom dôsledku teda neprospievame iba nášmu zdraviu, ale ešte aj šetríme naše peňaženky.
Kto nie je na pitie kefíru zvyknutý a chcel by takýto kefír z mliečnej tibetskej huby začať piť, mal by začať postupne, najskôr po lyžičkách. Inak sa môže piť kefír viac krát denne. Po vypití na noc si však treba dôkladne vyčistiť zuby, lebo tieto mliečne baktérie svojim pôsobením na zubnú sklovinu môžu podporiť vznik zubného kazu. (Ako však v konečnom dôsledku každé jedlo a čistenie zubov pred spaním je tiež vlastne samozrejmosť.)
V začiatočných fázach popíjania  kefíru sa môžu objaviť rôzne nežiadúce účinky, ako je napríklad hnačka, alebo dokonca vyrážky, ktoré sú prejavom detoxikácie organizmu a zbavovania sa škodlivých látok cez kožu. Tieto príznaky však čoskoro ustúpia a nie sú pravidlom, skôr výnimkou.
Každopádne stojí za to, vyskúšať pitie takéhoto prírodného kefíru. Ja s mojou rodinkou sme sa na to dali a kefír sa stal neoddeliteľnou súčasťou nášho jedálneho lístka. Ja sama som mala roky problémy s vyprázdňovaním a na vlastnej koži som naozaj skúsila a môžem potvrdiť, že pravidelným pitím kefíru sa mi tento problém vyriešil. Kto takéto problémy má, alebo ich pozná, isto mi dá za pravdu, že dokážu riadne znepríjemňovať život a naozaj niet nad pravidelné vyprázdňovanie.
Kefír sa nemusí piť iba samotný, ale môže sa použiť na prípravu rôznych ovocných kokteilov , či konzumovať s hrozienkami, orechmi, musli... Proste každý si ho pripraví ku konzumácii dľa vlastnej chuti a fantázie...
Takže...Na zdravie! :-)







pondelok 22. novembra 2010

Sauna - nielen šok z ochladenia

Saunovanie mám veľmi rada a relax, ktorý pri striedaní horúčavy a schladzovania zažívam, si skutočne vychutnávam. Vyskúšala som už rôzne druhy sauny, ale fínska sauna je pre mňa a môj pocit  pohody a uvoľnenia naozaj tá pravá.  Už len pomyslenie na fakt, na čo všetko je sauna vhodná a zdravá a aké blahodárne účinky má na môj organizmus, ako ma zbaví škodlivých látok, znásobuje jej účinok na moje telo natoľko, že sa po nej cítim znovuzrodená  a to  nielen raz, ale rovno tri krát po sebe. 

Na saunu mám jeden , pre mňa nový a nezabudnuteľný, zážitok. Raz cez víkend ma môj manžel nahováral, aby som si s ním išla zaplávať na jednu nemenovanú krytú plaváreň. Veľmi  sa mi nechcelo, ale zlomil ma vo chvíli, keď mi takticky oznámil, že je tam aj fínska sauna. Dobre vedel, že saunu si ujsť nenechám a tak sme vyrazili za oddychom. 

Keď som prišla do priestorov sauny, privítala ma milá pani, ktorá saunu obsluhovala . Hneď ma usmernila: "Vyzlečte si plavky! Uteráčik máte? Dobre. Tak sa osprchujete a môžete sa saunovať. Ochladzovací  bazén je tuto vonku na terase, po schladení si odpočiňte na lehátku!"  
Ešte som sa stihla opýtať, či do vonkajšieho bazéna si mám obliecť plavky. Odpovedala: "Nie!  Načo? Tu sa nemusíte hanbiť!"

Do tohto okamihu som bola ešte kľudná, nič netušiaca  a stále presvedčená, že sa nachádzam v ženskej saune. Tak som sa teda povyzliekala, osprchovala sa a rýchlo vbehla do sauny tak, ako ma Pán Boh stvoril, len nech už som rýchlo v teple. A zrazu šok... 
"Waw! Preboha! Jáj! Toto nie!" toto všetko mi v sekunde prebehlo hlavou, keď som v saune videla sedieť asi troch nahých  mužov. Neviem, či som v tom šoku vôbec pozdravila a neviem vlastne ani, ako rýchlo som sa zabalila do svojho uteráka. Na toto som pripravená naozaj nebola. Priznávam, som hanblivá a navštevujem zásadne saunu s dámskym osadenstvom. A ako poznám môjho manžela, aj jemu určite táto malá "nepodstatnosť" unikla. Do spoločnej sauny by mi nikdy lístok nekúpil, natoľko ho už poznám...

Po chvíli som túto skutočnosť ako tak strávila, nebudem predsa stresovať, keď už mám relax v saune zaplatený.  Usadila som sa zababušená do uteráka do najvrchnejšieho rohu, zatvorila oči a snažila som sa na nič nemyslieť. Akosi sa mi to však nedalo, lebo  som si v duchu začala predstavovať, aké to asi bude, keď sa stretnem s nahým  chlapom pod sprchou. V hlave som už kula rôzne konšpirácie, ako vystihnúť situáciu, aby ma nikto nemusel vidieť nahú. ( Len si nemyslite, že preto, že mám tak hroznú postavu, to zase nie... Skôr tá moja hanblivosť...) Horúce myšlienky a skutočnosť, ktorá ma zaskočila spôsobili, že sauna na mňa mala (čo sa prehriatia organizmu týka) dvojnásobne  rýchlejší účinok.  Po chvíli som vybehla von a ledva som lapala po dychu. V sprche našťastie nik  nebol, čo ma potešilo a tak som sa rýchlo opláchla.

Ponáhľala som sa do ochladzovacieho bazéna. Vyšla som von z budovy, že sa rýchlo ochladím a v tom ďalší šok, ktorý som však už tak trochu aj očakávala. Na lehátkach okolo bazéna ležali asi traja nahí  chlapi a  vychutnávali si blahodárne účinky a pocity po ochladení. Stála som tam v uteráku a mala som asi sekundu na to, ako sa rozhodnem. Hlavou mi prebehlo asi nasledovné: "Baba neblázni! Keď už si tu, tak zhoď uterák a vlez do tej vody! Všetci sú tu holí, čo nevidíš? Tak nestresuj a nenechaj si  pokaziť pôžitok zo saunovania!"  "No dobre teda!" povedalo mi moje druhé ja. 
A tak som uterák zhodila a vbehla do bazéna. Bolo mi fakt hrozne horko a studený kúpeľ som potrebovala ako soľ. Po ochladení som rýchlo vyšla z vody a snažila som sa nepripúšťať si, že na mňa môže niekto zízať.  Pripadala som si tak trochu ako v scéne z filmu "Slunce, seno, erotika".  Rýchlo som sa zabalila do uteráka a bolo dobre. "Uff, máš to za sebou! Šikulka!" pochválila som sa.

Po chvíli vošla pred ochladzovací bazén pani a  nemala ,k môjmu počudovaniu ,ani ten uterák. Ochladila sa, vyšla z bazéna a sadla si len tak v Evinom rúchu na lavičku. Evidentne  nemala  so svojou nahotou v kombinácii s prítomnosťou mužov, najmenší problém. Vtedy som sa ešte viac vnútorne upokojila. Nuž čo? Mám plachú  povahu, som hanblivá a ak sa ocitnem v nepríjemnej situácii, tak mám pocit, že všetci pozerajú iba na mňa. No, zjavne to tak v saune nefungovalo a nikto (okrem mňa) neriešil, že sú okolo naháči.

Ležala som na lehátku a relaxovala. Postupne vychádzali zo sauny ďalší a ďalší naháči a chladili sa v bazéne. Už som aj ja začala chápať, že panika bola skutočne zbytočná.  V duchu som si začala robiť žartíky, že by sa oplatilo merať isté proporcie pánov pred  a po ochladení. Musela som sa zdržať smiechu, aby ma prítomní nepokladali za blázna. Nuž v strese ma napadajú aj takéto srandičky pri snahe odľahčiť situáciu.

Nakoniec teda saunovanie dopadlo predsa len celkom dobre. Opätovné saunovanie a ochladzovanie som už vôbec nebrala tak tragicky. Pozitívom bolo, že som v sebe ,vďaka tomuto zážitku, objavila  novú vlastnosť, okamžite sa prispôsobiť  nečakanej situácii.

Aj keď... Jeden šok ešte predsa len nastal, ale ten sa už ,našťastie, netýkal  mňa. V šoku zostal môj manžel, keď som mu oznámila, že sauna nebola dámska, ale spoločná.  Spustil na mňa výčitky že, prečo som si neobliekla plavky a či som sa nehanbila.  Argument, že plavky sú tam zakázané ho veľmi neupokojil  a tak potom ešte  chvíľu spracovával  danú situáciu on sám... :-) 

nedeľa 21. novembra 2010

Dieťa môjho mena

Bol to normálny pôrod . Teda, ak to  beriem zo zdravotníckeho hľadiska. To značí, že nebol ničím skomplikovaný a ničím sa nelíšil od bežných spontánnych pôrodov. Samozrejme , že pre každú mamičku a ešte k tomu prvorodičku je pôrod svojho dieťaťa výnimočný a nezabudnuteľný. Aj pre mňa, ako sestričku,  bol tento pôrod predsa len v niečom výnimočný...

Pracovala  som na pôrodnej sále krátko po skončení školy. Asistovala som lekárovi pri pôrode, ako už veľakrát predtým. Robila som bežné veci, ako je usmerňovanie rodičky počas kontrakcií i  mimo nich. Pôrod sa blížil k záveru, bolo už vidno hlavičku a stačili dve- tri kontrakcie a poriadne zatlačenie a bábätko bolo každú chvíľku na svete. Nastávajúca mamička bola disciplinovaná a pôrod zvládala veľmi dobre a tak sa to po chvíli  podarilo. Narodilo sa krásne dievčatko.

" Máte dievčatko!" povedala som mamičke. Na  jej šťastnej  tvári bolo  vidno, ako sa jej  po toľkej námahe a bolestiach konečne uľavilo.
 "Ako sa bude volať dievčatko?" spýtala som sa. 
Spokojná mamička sa na mňa pozrela a opýtala sa : " Ako sa voláte Vy, sestrička?" 
Jej otázka ma trošku prekvapila, no spontánne som odpovedala :  "Stanislava." 
" Tak sa bude volať Stanislava," povedala mamička.

Neviete si ani predstaviť ten krásny pocit, ktorý sa ma zmocnil. Bola to pre mňa veľká pocta, ktorú som rozhodne neočakávala. Emócie ma v tej chvíli premohli a ja som sa jednoducho nezdržala. Slzy sa mi nepodarilo zastaviť. Na tento zážitok asi už nikdy nezabudnem...

Niekedy sa len tak zamyslím.  To dievča má už dnes asi sedemnásť rokov. Je to skoro dospelá slečna. Ktohovie  či sa svojej mamy niekedy spýtalo, prečo jej vybrala také meno a ktohovie  či je so svojím menom spokojná aspoň tak, ako ja...

sobota 20. novembra 2010

Ryby, rybky, rybičky...

Moje deti mali jedno obdobie úplnú "mániu" starať sa o virtuálne akvárium na facebooku. Každý deň ho čistili, kŕmili rybky, no proste odvádzali  svedomitú prácu. Škoda, že iba virtuálnu. :-( A to podotýkam, že máme doma skutočné akvárium so živými rybkami, ktorého sa ani len nechytia. Svet je ozaj postavený na hlavu. Ešteže majú naše rybky aj mňa, že sa má o nich a ich prostredie kto postarať.

Ja som si dnes vychutnala nie virtuálnu, ale skutočnú realitu pri čistení a prerábaní nášho akvária. Momentálne  v ňom máme síce iba štyri rybky, ale to nič nemení na dobrom pocite, ktorý sa ma zmocnil po trojhodinovej práci, ak nerátam ešte čas, ktorý som venovala ceste do Baumaxu a kúpe nového štrku. Starý bolo treba zlikvidovať pre inváziu slimákov.  Bolo by fajn, ak by sa aj rybky množili takouto rýchlosťou. :-)

Tu je výsledok, ktorý lahodí mojej duši :


A tu je celá história nášho akvária:

Všetko sa nejako začína a tak sa začal aj náš akvaristický rodinný príbeh. Jedného dňa mala dcérka meniny a moja mamina jej kúpila dve malé rybky. Priniesla ich len tak v igelitovom vrecku. Možno ani sama nedomyslela, kam až jej dobre myslený darček časom dospeje...
Jasné, že sme bežali kúpiť malé akvárium, lebo v zaváraninovom pohári nám bolo tých úbožiatok ľúto. Kúpili sme teda také milé malé „akvárko“ a k tomu pár vodných rastliniek. Na dno akvária sme poukladali kamene, naliali vodu a rybky vypustili do nového domova. Deti sa tešili a my s nimi, že máme doma kúsok živej prírody. Keďže sme ako začiatočníci nemali v akváriu teplomer, filter, ba ani okysličovač, bolo treba vodu pravidelnejšie meniť a na to som sa podujala ja. Iná forma záchrany pre naše nové spolubývajúce nebola, lebo manžel by tento problém poňal oveľa menej citlivo a tak by tie nevinné stvory možno skončili vo Váhu, v lepšom prípade u nejakého kamaráta- akvaristu.

Čo však čert nechcel, po pár vydarených pokusoch poskytnúť rybkám čistú vodu a vyčistiť akvárium sa mi podarilo akvárium rozbiť - vyšmyklo sa mi a padlo  do vane.  Vraj črepy šťastie prinášajú, no ja som v tej chvíli moc šťastia nepociťovala, skôr mi prebehli hlavou nejaké tie nadávky, ako napríklad : „Čert nám bol dlžen hlúpe rybičky!!! „ Alebo : „Ja sa na to môžem...!“ No priznám sa, že aj menej slušné. Ale ako milovníčka prírody , aj keď práve dosť rozladená, som hneď zavrhla myšlienku, ktorá mi blysla hlavou, že by som najradšej rybky spláchla do záchoda a bol by pokoj. Po vypočutí si hundrania a nadávok môjho manžela a nejakých tých nápadne nenápadných poznámok o mojej „ šikovnosti“ som ho predsa len presvedčila, aby zbehol do mesta kúpiť nové akvárium. Naveľa , naveľa pristal a podráždený odišiel . Asi po hodinke sa vrátil  už kľudný a vkročil do bytu s novým akvárkom. Ale pri pohľade na tú vec, čo držal v rukách chytili nervy zase mňa.  Ako náhradu za rozbité maličké akvárium o objeme cca 5 litrov, dotrepal domov akvárium rovno 75 litrové.  Moja reakcia: „Preboha! Ty si sa zbláznil!?"  S kľudom mi odpovedal, vraj menšie nemali. Neviem prečo si do dnes myslím, že to bola jeho tichá pomsta, že som ho vyhnala do mesta pre nové akvárium. :-)
Keď som túto skutočnosť predýchala s vedomím, že celá starostlivosť o tú novú „ opachu“ spočinie zase iba na mne a že naše malé dcérky už dávno rybičky omrzeli, začala som  budovať rybkám nový  väčší a krajší domov. Začalo ma to dokonca aj baviť a tak som manžela  postupne "dotlačila" k tomu, aby dokúpil aj filter, aj teplomer a aj okysličovač i nejakú tú peknú fototapetu na pozadie. Ono keď sa to tak zráta suma -sumárum, cena za počiatočný milý nápad s dvomi malými rybkami sa nám akosi začala podozrivo šplhať do niekoľko stoviek , ba až tisíca, vtedy ešte Sk. Ale čo na tom? Hlavne, že akvárium rástlo do krásy hodnej obdivu. 
Už sú to dlhé roky, za ktoré naše akvárium prešlo rôznymi zmenami, renováciami a zmenou osadenstva. Rybičky postupne hynuli, dokupovali sa druhé, tie sa navzájom obžierali a tak to išlo stále dookola. Raz , keď rybičiek zase akosi ubudlo, navrhla som manželovi nech sa zastaví v akvaristike a nejaké nové dokúpi. Prišiel s novým „ úlovkom“ a bol na seba hrdý, akého krásneho sumčeka kúpil. Na moje námietky a otázky, či nie je sumec dravý, manžel odpovedal slovami predavača z akvaristiky, ktorý (v snahe predať tovar) by asi tvrdil aj to, že ani žralok nie je dravec. Povedal: „Nie, neboj sa, to nie je dravá ryba, pýtal som sa na to. Je mierumilovný a znesie sa so všetkými rybičkami.“ Týmito slovami zahnal moje „zbytočné“ obavy a pochybnosti a tak sme sumčeka vypustili medzi ostatné rybky, ako boli prevažne gupky a neónky. Sumček si hneď vplával pod kameň , uložil sa na dno a ledva ho bolo vidno v jeho novom úkryte. Pomyslela som si, že pravda o jeho plachosti sa rýchlo potvrdila a tak som sa prestala o naše rybky obávať.  Lenže ráno som si išla pri pohľade do akvária oči vyočiť a nepomohlo ani ich opätovné pretieranie. Akvárium bolo úplne prázdne.  Po rybkách ani stopy. Len náš nový sumček sa vystrčil zo svojho úkrytu s akýmsi podivne veľkým nafúknutým bruškom, vlastne riadnym brušiskom. Hneď mi bolo jasné, čo sa stalo.  Tá nová potvora nám vyžrala osadenstvo akvária do poslednej úbohej rybičky a tým nás veľmi jasne vyviedla z omylu, že sumček nie je dravá ryba. Nuž čo? Bola to naša chyba, že sme sa nesnažili o akvarijných rybkách niečo viac zistiť, kým sme ich bezhlavo kupovali a dokupovali.

Je to už dávno, čo sa stala táto príhoda s pažravým sumčekom, ale nevzdala som to a akavárium sa stále teší mojej starostlivosti a vlastne aj obdivu prípadných návštev u nás doma. Rybky sa  ešte stále po rokoch striedajú,  umierajú a dokupujú sa, čo je čiastočne problém mojej nedokonalej znalosti akvaristickej  problematiky.  Napríklad minule som nakúpila neónky. Jasné, že tie drahšie, čo krajšie žiaria - a tak som nechtiac dopriala nášmu skalárovi  (najstaršiemu a najodolnejšiemu obyvateľovi nášho  akvária)  až zbytočne drahú živú potravu. Behom týždňa bolo po neónkach a myslím, že skalárovi bolo srdečne jedno, či to boli tie žiarivejšie a drahšie , alebo tie lacnejšie a menej svietivé. Osoh mal z nich rovnaký.
Bolo by na čase začať sa  podrobnejšie zaujímať o akvarijné rybičky, veď sama som znamenie ryba a tak by som mala radikálne stopnúť pohľad na ten kanibalizmus v našom akváriu, aj keď nejakej tej strate asi nezabránim.  Ale načo to zbytočne hnať do extrémov a do strát, ktorým sa zabrániť dá? Toto leto nám v záhrade pribudlo jazierko a do záhradného jazierka samozrejme patria aj jazierkové ryby. Starostlivosť o nich je pre nás už zase  "vyšší level" v chove rýb. Počas leta výrazne podrástli a ja som sama   zvedavá, ako  prežijú svoju prvú zimu na našej záhrade. Ale o tom možno niekedy nabudúce... 


piatok 19. novembra 2010

Bungee jumping na moste pri Šibeníku

Mali ste niekedy chuť urobiť  niečo bláznivé? Ja mám chuť každú chvíľu, len tá odvaha mi chýba. Keď sme boli pred dvoma rokmi v Chorvátsku, z mosta pri meste Šibeník sa skákal bungee jumping. Manžel ma vtedy posielal, nech to vyskúšam. Bolo mi to čudné, lebo šetrí každú korunu a táto zábavka nebola zrovna najlacnejšia. Napriek tomu bol ochotný mi ju zaplatiť. Prečo asi? Žeby sa ma chcel zbaviť? Dobre vedel, že ak by sa aj so mnou neodtrhlo lano, tak by som istotne zomrela od strachu. ;-)
Ako to vtedy dopadlo? Nedala som sa nahovoriť a manžel tak získal hneď dve výhody - ušetril peniaze a ešte som mu zostala aj ja, ako bonus. :-)

štvrtok 18. novembra 2010

Volím, volíš, volíme...

Tak už sa to opäť blíži. Nezáleží ani tak na tom, či sa blížia parlamentné, alebo komunálne voľby, celý ten kolotoč okolo nich a jeho princíp je v podstate rovnaký. Obyčajný človek stúpa na cene a stáva sa viac než dôležitým. Dôležitým pre politikov, ktorí sa predháňajú  o jeho volebný hlas.  Sľubujú nesplniteľné a motajú medové fúzy pod občianske nosy.   A my - obyčajní ľudia - voliči, sa máme rozhodnúť, ktorému odovzdáme svoj hlas. Rozhodujeme sa na základe rozumu a zdravého úsudku a niektorí aj na základe predvolebných politických kampaní a kvetnaných sľubov. Z našich politikov sa počas predvolebnej kampane stávajú i dobrí herci.   Ich vľúdne a umelo krásne a šťastné tváre na nás "vyskakujú" skoro z každého bilbordu.
Voliči sú dokonca obdarovaní rôznymi malými darčekmi, ako sú perá, zapaľovače, tričká a iné pozornosti. Zásadový volič si nič z týchto darov neprosí, pokiaľ to nie je dar priamo od jeho obľúbenca, ktorému sa chystá odovzdať svoj hlas. 
Prefíkaný volič zoberie pero, vyberie z neho tuhu, ktorá sa mu hodí a obal zahodí do koša. Na jeho úsudku a rozhodnutí to aj tak nič nezmení. 
Vypočítavý volič poberie všetky prezenty a povie si: "Ber, keď dávajú!"  Nakoniec sa aj tak rozhodne len a len podľa svojho vlastného vedomia a svedomia. 
Nerozhodný volič  sa nechá  zlomiť a rozhodne sa na základe štedrosti toho ktorého politika.
Budeme voliť.  Každý sám za seba a každý na základe svojho rozhodnutia. Či už je rozhodnutie ovplyvnené milými tvárami politikov a ich sľubmi a darčekmi, alebo je to čisto vec vlastného rozumu a presvedčenia.
Skrátka, opäť si vychutnáme  svoju chvíľku slávy a pocit dôležitosti. Zase príde deň D, v ktorý sme my hrdinovia pre politikov viac, než oni pre nás. Náš hlas bude mať cenu zlata. Tak poďme do toho!     Veď takáto možnosť sa nám zase až tak často nenaskytuje. Ďalšie štyri roky  nebude naše názory už zase nikto počúvať. 


streda 17. novembra 2010

Glycyrrhiza Glabra

Išla som si jazyk polámať, keď som na internete objavila odborný názov toho, čo tak veľmi lichotí mojim chuťovým pohárikom. (Skoro som napísala, že tukovým vankúšikom  , ale veď vlastne aj tým ).
Glycirrhiza Glabra, či sladovka hladkoplodá, nie je nič iné, ako lékorica, sladké drievko, sladký koreň, či jednoducho pelendrek. Ale zase nie ten "pelendrek", čo používajú muži zákona na "morálne" usmernenie jednotlivcov, či davov porušujúcich naše zákony.   Nie je pelendrek, ako pelendrek a tento pelendrek je neškodný, ba naopak - lieči. Veď už Václav Neckář ponúkol kedysi návod na liečbu nešťastnej lásky touto bylinkou. "Rozhod jsem se léčit lásku léééékořicíííí, objednal jsem aspoň tisíc odnožííííí eeéééé..." Do tohto textu piesne si ani iný názov spomínanej rastliny neviem predstaviť.   "Rozhod jsem se léčit lásku péééélendrekéééém..." alebo " slááádkýýýým dřevéééém..."
Trochu vážne teraz. Táto bylina je jednou z najstarších drog na svete, ktoré je spomínaná už v egyptských papyrusoch. Pochádza z južnej Európy a Blízkeho Východu, kde rastie na stráňach polostepí. Do našich končín sa dováža zo Španielska, Ruska (Ural), Talianska a Číny. Z rastliny sa zbierajú a spracovávajú korene a ich odnože, ktoré sa lúpu a sušia pri teplote 30°C.
Rastlina je známa svojimi liečivými účinkami a preto sa hojne využíva vo farmaceutickom priemysle. Pôsobí protizápalovo a vďaka prítomným steroidom má aj hormonálne účinky. Označuje sa dokonca za ženské afrodiziakum.  Podporuje črevnú peristaltiku, tvorbu žalúdočného hlienu a má preventívny účinok na vznik žalúdočných vredov. Podporuje činnosť imunitného systému a dýchacích orgánov. Uľahčuje uvoľňovanie hlienov a pomáha pri ich vykašliavaní. Pridáva sa do zubných pást a ústnych vôd a je obsiahnutá v rôznych liečivách. Jej vlastnosti sladidla sa využívajú i v cukrárenstve ( má nižší obsah cukru a je vhodná na výrobu sladkostí pre diabetikov), pivovarníctve a liehovarníctve.   
Zastavím sa pri cukrárenstve.     Cukríky z lékorice patria medzi moje slabosti- rôzne tie valčeky , či už duté, či plnené, alebo obalované farebnou cukrovou polevou, alebo také tie štvorčeky v strede ktorých je táto čierna delikateska. Priznám sa, že takýto balíček zjem na posedenie. Preto som v úvode spomínala tukové vankúšiky. Ukojím chuťové poháriky, naplním tukové vankúšiky a máme to suma sumárum dve muchy jednou ranou.   Keď som na internete hľadala pelendrekové cukríky, aby som sa pokochala aspoň pohľadom, keď už mi slinky tečú  , hodilo ma to na stránku erotických sladkostí pre pánov aj dámy.     Vraj pelendrekové penisy a prsníky  , no ale ostych bokom! Pojedla by som všetky bez najmenšieho zaváhania. 
Neviem, nedočítala som sa, ako sa prejavuje predávkovanie. Predpokladám že napríklad hnačkou a preto vraj aj s touto bylinkou treba opatrne.
Niekto túto chuť zbožňuje a niekto naopak pociťuje odpor už pri pomyslení na ňu. Nechám už na Vás, do ktorej chuťovej kategórie sa zaradíte. Jednoznačne však táto bylina s koreňom so zvláštnou, ba až kontroverznou chuťou a liečivými účinkami stojí za povšimnutie.





utorok 16. novembra 2010

Západ slnka nad morom

O farbe vlasov


V dnešnej pokrokovej a modernej dobe je škála farebnosti vlasov naozaj riadne pestrá. Nie sme už iba blondínky, plavovlásky, brunetky, ryšavé, či čiernovlásky, ak teda nerátam šediny s múdrosťou a úctou, ktorá k nim patrí. Na našich hlavách sa objavujú rôznofarebné variácie a kreácie, čo prináša kopec pozitív nielen pre náš dobrý pocit, ale aj pre naše okolie. Každá žena je iná, každej pristane iný účes, iná farba a zmena je predsa len korením života.

Taká náhla a radikálna zmena farby vlasov, či účesu nám môže pomôcť v ťažkých chvíľach hľadania sa a depresií, keď už naozaj nevieme, čo so sebou. Sama patrím k tým , čo po prekonaní istej etapy života, kedy bolo treba etapu uzavrieť a urobiť za ňou hrubú čiaru, siahla som po farbe na vlasy ( úplne opačného spektra než som dovtedy nosila) a vykročila som takto zmenená vpred. Je to asi hlúposť- úlet, ale mne to pomáha.

Bola som už blondínka, brunetka, ryšavka a dokonca aj čiernovláska. Na ceste môjho striedania farebných odtieňov som však prišla na jednu vec a to, že byť blondínkou bolo predsa len najväčšia výhoda. Prečo?

Po prvé:
Lebo ako blondínka som sa mohla vyhovárať na odtieň svojich vlasov v situáciách, keď som mala príliš dlhé vedenie, ktoré ma často ženie do malých i veľkých trapasov. Vtedy som mohla jednoducho zažartovať a zabaviť sa na účet blond farby vlasov, ktorá asi najviac pasuje k mojej logike. Situácia bola tým pádom vyriešená i odľahčená. Veď ako mi padlo vhod, keď som v Baumaxe "maturovala" pri skladaní nákupného košíka, až kým to zabávajúca sa na mne pani pri pokladni nezobrala do svojich rúk. Moja skromná veta: "Hmmm, viete...Veď som blondína," ma vykúpila z trapasu. Pamätám si, ako sme raz chodili po jarmoku a decká boli veľmi smädné. Priskočila som k prvému stánku s malinovkami a pýtala som si dve deci nejakej ovocnej malinovky. Fľaše tam mali vzorne poukladané, kopec druhov na výber, na konci hrdla každej fľaše bola pumpička. No skrátka, už si len vybrať a načapovať. No bolo mi čudné, že hoci som si pýtala Fantu, predávajúci muž sa ma aj tak naďalej vypytoval, či nechcem radšej Kofolu, alebo Sprite, alebo Coca Colu... No ja som trvala na Fante. Po hodnej chvíli to vzdal (veď ten jeho úsmev sa mi tiež akosi nepozdával), čo mi v zápätí došlo, keď zahlásil: "Viete pani? Keď my tu predávame tie pumpičky na fľaše." Aj som sa červenala , aj som sa smiala a pripomenúť pánovi taký detail, ako farbu mojich vlasov (ako čiastočné ospravedlnenie mojej nechápavosti), bol vtedy ten najlepší ťah.

Po druhé:
Ak som náhodou (ale ozaj iba náhodou) ako blondínka pozitívne excelovala v nejakej situácii, akože som bola múdra a pochopila som vec na prvý šup, výhodou mojej blond farby bolo zase to, že si účastníci situácie mohli povedať: "Pozrime sa! Blondínka a dokonca je múdra." To ma postavilo do role niečoho výnimočného. Veď múdrosť k blondínkam v podvedomí ľudí jednoducho nepasuje. Je to skrátka spoločensky zaužívaný štandard. Niečo na tom asi bude , podobne ako u policajtov. (Viď nekonečné počty vtipov o nich i blondínkach). A ak som teda ako blondínka po logickej či rozumovej stránke prekvapila, či zaujala, mohla som sa aspoň na chvíľku ocitnúť v roli svetlej výnimky, ktorá potvrdzuje pravidlo.

No proste, tak a či tak, blond farba ma vždy podržala. Preto sa k nej často a najradšej vraciam. Je to farba mojich študentských čias a s prestávkami ma sprevádza celým doterajším životom. Nech už ma pochytí akýkoľvek farebný úlet, skôr či neskôr zakotvím zase iba pri nej. Neviem, či je to farba, ktorá mi najviac pristane, to by skôr mohli posúdiť iní, ale isto je to farba, ktorá ma podrží vo chvíľach, keď sa farba mojej tváre začína meniť na červenú.

pondelok 15. novembra 2010

Príbeh lásky až za hrob...



Je to príbeh lásky, ktorý sa začal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia - pravdivý príbeh uja mojej mamy. Zamiloval sa do mladej dievčiny a bola to láska na prvý pohľad. Veľmi sa ľúbili, vo všetkom si rozumeli a už boli vo vzťahu tak ďaleko, že plánovali svadbu i spoločný život. Lenže osud to chcel asi trochu inak. On na vojne prekonal zápal stredného ucha a na jednom uchu prišiel o sluch.


Keď sa to dozvedeli rodičia jeho milej, prikázali dcére, že musí tento vzťah s „mrzákom“ okamžite ukončiť a sami jej našli ženícha. Bola skrátka taká doba. Deti nadovšetko ctili rodičov a vzoprieť sa vôli rodičov bolo považované za veľký hriech. A tak sa teda proti svojej vôli museli rozísť. Bolo to veľmi bolestivé pre oboch mladých ľudí, ktorí sa nadovšetko milovali. Rozchod im trhal srdce, ale nedalo sa nič robiť. Hoci sa rozchodom veľmi trápili a preplakali potoky, ba až rieky boľavých sĺz, nebolo inej možnosti. Dievča sa nechcelo vzoprieť rodičovskému rozhodnutiu a on ju do takého čohosi ani nenútil.


Ona sa teda vydala nie z lásky, ale z rešpektu a úcty k rodičom za muža, ktorého jej rodičia sami vybrali. Bývala asi o tri dediny od svojej pravej lásky a myšlienky na ňu ju nikdy neopúšťali. On sa už nikdy nezamiloval do inej ženy a ani sa nikdy neoženil. Žil v spomienkach na svoju lásku a pripomínala mu ju už iba spoločná čierno-biela fotografia, ktorá si našla stále miesto pod jeho poduškou. Vstával s myšlienkami na ňu, žil s myšlienkami na ňu a zaspával s myšlienkami na ňu. Nikdy ju neprestal milovať...


Prešli dlhé roky a ona ovdovela. Boli už starí, na sklonku života, ale ich cesty sa opäť stretli a oni zistili, že ani po tých dlhých rokoch prežitých v odlúčení sa na ich citoch vôbec nič nezmenilo. Začali sa spolu opäť stretávať, opäť spolu prežívali krásne chvíle, akoby chceli stihnúť dobehnúť všetko to, čo im život odoprel. Keď už mohli byť konečne spolu, krutý osud zasiahol po druhý krát a ona mu zomrela na vážnu nevyliečiteľnú chorobu. Bola to preňho ďalšia bolestná rana, s ktorou sa už nikdy nevyrovnal. Takto sa ich cesty opäť rozišli, ale napriek tomu vďačí Bohu , že im aspoň umožnil spojiť svoje osudy na sklonku ich životov. A tak naďalej žil svoj život bez nej , chodil na jej hrob, kde nikdy nechýbali čerstvé kvetiny pre jeho životnú lásku.


Už dávno doopatroval svojich rodičov na sklonku ich životov a žije sám. I on sám už potrebuje pomoc, je už starý a chorý. Spomienky v jeho mysli však stále prežívajú, tieto spomienky nezostarli. Dôkazom je už iba stará ošúchaná fotografia pod jeho poduškou, na ktorú sa čas podpísal natoľko, že už by nik nespoznal, kto na tej fotografii vlastne je. Vie to iba on. Tá fotografia je jeho najväčším životným pokladom.

On verí, že sa spolu ešte raz stretnú tam, na druhom svete. Tak veľmi ju stále miluje.

nedeľa 14. novembra 2010

O rebríčku hodnôt



Išli si raz na prechádzku zdravie, šťastie a láska. Boli to verní kamaráti, ktorí kráčali životom ruka v ruke. Zrazu sa začali dohadovať, kto z nich je ten najdôležitejší.

Zdravie argumentovalo: „Ja som to najdôležitejšie na svete! Bezomňa by ste neboli ani Vy dvaja.“

Šťastie namietalo: „Ja som takisto dôležité. Ak niekto ochorie, potrebuje aj kopec šťastia k tomu, aby sa vylízal z ťažkej choroby.“

Láska ticho povedala: Čo to táraš, zdravie? Láska existuje stále, bez ohľadu na to, či je človek zdravý, alebo chorý. Dokonca chorý či nešťastný človek potrebuje tej lásky ešte oveľa viac. Ja zase potrebujem k svojej dokonalosti aj pocit šťastia a Teba zdravie. My traja sa nemôžeme rozdeliť. Potrebujeme sa navzájom a táto debata nemá zmysel.“

Zdravie sa zamyslelo: „Vlastne máte pravdu. Ani zdravý človek nemusí byť šťastný, ak nepozná lásku, ani zaľúbený človek si lásku nevychutná bez pocitu šťastia a chorému človeku k uzdraveniu naozaj lásku a šťastie treba.“

A tak to naozaj je. Zdravie, šťastie a láska sa nedajú oddeliť. Nedajú sa zatvoriť každé zvlášť. Je medzi nimi silné puto a mali by sa navzájom dopĺňať a byť v rovnováhe. Mali by stáť na tom istom hodnotovom rebríčku, lebo ak sa rovnováha poruší, človek nebude ani zdravý, ani šťastný .

No láska je predsa len tým najsilnejším článkom v reťazci týchto troch hodnôt, aj keď sa navzájom potrebujú a súvisia jeden s druhým. Láska je večná a existuje všade okolo nás v rôznych podobách. Láska neumiera ani s chorobou a ani s nešťastím. Práve láska drží ľudí nad vodou, keď ich zdravie a šťastie opustia. Ak odíde aj láska, človek stratí vôľu žiť. Je dobré vedieť, že je láska z tejto trojice tá najsilnejšia a najrozumnejšia, lebo drží pri sebe šťastie i zdravie a nedopustí, aby sa medzi sebou povadili, či nebodaj rozdelili. Láska je ako tmel, ako spojivo, ktoré drží ju, zdravie a šťastie v tesnej blízkosti.

sobota 13. novembra 2010

Od pôrodu k smrti

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo s Vami bude, keď raz zostarnete? Ako budete zvládať starobu a všetko, čo prináša? Kto sa o Vás postará, keď už nebudete mať dosť síl ? Napriek tomu, že Vás nepoznám, dovolím si tvrdiť, že podobné otázky ste si kládli už veľa krát.

Kedysi som pracovala na pôrodnici a pôrodnej sále, ako ženská sestra. Asistovala som pri pôrodoch a bola som prítomná na úplnom začiatku života. Bolo to najpozitívnejšie obdobie mojej pracovnej kariéry. Nie je nič krajšie, ako keď sa po veľkom boji nastávajúcej mamičky začne pôrodnou sálou ozývať detský plač. Samozrejme, bolo aj pár smutných okamihov, ale tie radostné ich niekoľkonásobne prevýšili.

Zhodou okolností a pričinením ciest osudu som po materskej dovolenke nastúpila do Domova dôchodcov. Problém staroby mi bol dovtedy veľmi vzdialený a nerozmýšľala som o nej. Mala som pocit, že sa ma netýka. Pomáhala som pri rodení nového života a zrazu som bezmocne stála na jeho konci. Smrť mi bola dovtedy v myšlienkach akosi vzdialená, nepripúšťala som si ju a zrazu som sa so smrťou pravidelne stretávala. To ma začalo privádzať k iným myšlienkam, ktoré ma predtým vôbec nenapadali. Získala som celkom iný pohľad na život- krásny i zlý a nespravodlivý zároveň. Keď je človek tak často v kontakte so starými ľuďmi, myšlienky i obavy z vlastnej staroby prichádzajú spontánne , čo je prirodzené a logické.

Ľudia sa s umiestnením a pobytom v Domove dôchodcov veľmi ťažko vyrovnávajú a často sa s tým nezmieria do svojej smrti. Domov dôchodcov je pre starých ľudí miesto, kde prežívajú posledné obdobie svojho života a dostávajú sa sem z rôznych dôvodov. Či už preto, že sa o nich nemá kto postarať, alebo nemajú kde bývať. Starostlivosť o starého človeka je fyzicky i psychicky veľmi náročná. Je samozrejmé, že pracujúci človek, ktorý má svoje problémy, starosti i svoju rodinu, by logicky takúto záťaž nemohol zvládnuť. Ide skôr o to, ako ľudia pristupujú k svojmu rodičovi, alebo príbuznému umiestnenému v takomto zariadení, ako sa k nemu správajú počas návštev, ako mu dávajú najavo svoj záujem. Rozdiel vidím v prístupe. Je iné navštevovať starého človeka pravidelne, brať ho na prechádzky, výlety, či k sebe domov na pár dní ( ak to jeho zdravotný stav dovoľuje) a je iné objaviť sa iba v deň poberania dôchodku. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Len ukazujem, že prístupy sú rôzne. Veď všetci svojim rodičom za veľa vďačíme. Vďačíme im za výchovu, za obetavú lásku a pomoc. Za to, že len vďaka nim sme mohli vykročiť sami do života a že pri nás stáli vtedy, keď sme to najviac potrebovali. Mnohí starí ľudia sa však od svojich detí nedočkajú ani pohladenia, ani milého slova, na ktoré tak veľmi čakajú.

Hlavným zámerom pracovníkov v zariadeniach pre starých ľudí je dosiahnuť, aby starí ľudia mohli vnímať starobu ako pekný a dôstojný úsek svojho života a nie iba ako smutné čakanie na jeho koniec. Títo ľudia potrebujú pomôcť pri adaptácii na nové prostredie, potrebujú mať pocit, že si ich vážime, že sú pre nás všetkých ešte stále dôležití . Ich spokojnosť a radosť preto bola i mojou radosťou a dôkazom, že moja práca má skutočný zmysel. Vždy som mala na pamäti, že aj ja raz budem stará. Správala som sa preto tak, ako by som chcela, aby sa ku mne správali ľudia, moja rodina a deti, keď raz budem stará.

Práca so starými ľuďmi mi veľmi prirástla k srdcu , aj keď som sa musela často stretávať s veľkým utrpením a bolesťou. Našla som v nej veľký zmysel a poslanie, snáď ešte o čosi väčšie, ako keď som pomáhala deťom na svet, hoci tých radostných okamihov bolo podstatne menej, no napriek tomu boli aj také. Cesty osudu ma po čase odviali iným smerom, nikdy však na toto obdobie nezabudnem a myslím, že mi toto obdobie pomohlo získať iný pohľad na život. Bola to doposiaľ moja najväčšia škola života.

Na záver mi dovoľte uverejniť jeden výstižný citát, ktorý bol napísaný na stene hneď pri vchode do nášho zariadenia:

„Som ľudská bytosť. Ak uplynulé roky neboli ku mne milosrdné, neobviňuj ma prosím za to, že dobre nevidím, že nepočujem, že trúsim jedlo, že som nesústredený!

Často potrebujem pomoc. Som chorý, aj keď nechcem. Mohol by som Ti byť starým otcom.. Jedného dňa budeš ako ja.

Troška dobrotivosti , vľúdnych slov a uznania, že ešte stále vo mne vidíš osobu a nie vec.

To je všetko, čo žiadam."

(Alf Lohne)