Nájsť svojho motýľa

Nežné krídla motýľov 

hodváb prepletených snov 

na ich vláknach odletíš 

do ríše , kde zľahka spíš. 

Uvidíš tam zhora malú Zem, 

vyzerá byť krehká bodka len. 

Nebadať tam temno tohto sveta, 

na to motýľ privysoko lieta. 

Necítiť tu bolesť ani rany, 

vidieť iba obraz, čo ťa nevie zraniť. 

Žiadne vojny, choroby a strach, 

nič z toho tu niet , keď letíš na krídlach. 

 Nevidno z výšky zánik tejto krásy, 

pre krutú ľahostajnosť ľudskej rasy. 

Netušiť pohromu, čo sa na Zem rúti, 

z výšky stále rovnako sa krúti. 

Svojho motýľa každý by mal mať, 

nechať sa odniesť do výšin a ticho pozerať. 

S údivom vnímať krásu toho sveta, 

hojdať sa vo vánku, vo výšinách lietať. 

Pochopiť tú krehkosť, ktorá upadá, 

spraviť drobný skutok, ktorým jej nádej dá. 

Nádej na záchranu krídiel motýľov, 

prinavrátiť krásu, nielen v ríši snov.

http://www.erlink.cz/klik/UmJScQZl

Narodeninová truhlička

Veľmi, veľmi dlho som sem nenapísala žiadny príspevok. Prežila som ťažký rok, plný starostí i psychickej bolesti, ale dnes už s kľudným svedomím a úsmevom na tvári môžem prehlásiť, že je to všetko za mnou a že sa už zase usmievam na svet a  napriek nejakým tým životným sklamaniam sa i  naďalej budem na svet pozerať detskými očami s večným úsmevom na duši a s  láskou k životu v srdci.
Dnes som oslavovala narodeniny- už štyridsiate druhé, fúúha! To to letí... 
Dostala som veľa darčekov a gratulácií, všetky mi urobili nesmiernu radosť a za všetky zo srdca ďakujem, ale len jeden je pre mňa ten naj- najlepší - najkrajší- najsentimentálnejší, proste naj a ešte o to viac naj, naj, že je vyrobený s láskou k mojej osobe osobou pre mňa najmilovanejšou - mojou maminou.
Vyzdobila mi malú drevenú truhličku fotkami z môjho ranného detstva. Takýto darček sa ničomu nevyrovná. Takto to teraz  cítim. Je to zjavne znak, že už naozaj začínam starnúť. Keď je človek ešte mladý, takéto veci ho zvyčajne nedokážu " rozhodiť". Mňa už áno. Pozerám na tie fotečky, hľadím na to malé dievčatko, na mladú ženu - moju maminu, s dieťatkom v náručí a srdce mi zviera dojatím. Ani slzy sa nedarí  zadržať. Potichu rozmýšľam... Keby to malé dievčatko na fotkách vtedy vedelo, čo všetko ho v živote čaká, aké kľukaté cesty, križovatky, chybné prešľapy vedľa vytýčenej trasy. So životnými skúsenosťami, ktoré mám teraz  v mojom zrelom veku, by to dievča urobilo veľa vecí a rozhodnutí úplne inak...
 Ale nech, ja sa vlastne nesťažujem, len na  mňa doľahla taká malá sentimentálna chvíľka plná emócií a spomienok. To zase prejde...
Veď každý z nás má v danom okamihu niečo prežité za sebou, o čom už vlastne dobre vie a ďalšiu cestu  pred sebou, ktorú nik z nás presne nepozná. Snáď len poučiť sa z chýb minulosti a tieto poznatky zúročiť v budúcnosti pre svoje dobro.
A teraz už len zostáva pridať obrázky toho, čo ma po ročnej pauze  tak milo  naštartovalo  k  ďalšiemu písaniu.  A aj nová chuť k písaniu  je pre mňa výnimočný narodeninový darček :-)