Lebo medveď...

Dnes sa Vám "pochválim" s príhodou, ktorá sa kedysi dávnejšie stala v Nízkych Tatrách, kde sme boli s rodinkou na dovolenke. Naše dcérky mali vtedy  asi 8 a 9 rokov.  Vybrali sme sa všetci , každý na svojom bicykli, na takú malú cyklotúru. Cesta stále stúpala a tak sme bicykle skôr tlačili, než sme  sa na nich viezli. Už celkom vyčerpaní sme prišli na vrch nejakého kopca a oddychovali sme. Okolo nás boli iba nízke kríky a malinčie. 

Zrazu sa z malinčia začali ozývať praskajúce zvuky  a malinčie sa začalo akosi pohybovať. Ja som bola stále v pohode, ale na to manžel zahlásil: "To je asi medveď!!!" 

No, ľudia moji, ja sama neviem ako a akou rýchlosťou, ale zrazu som sa ocitla aj s mojím bicyklom pod tým kopcom. Proste som sadla a išla. Hrozne som sa naľakala. A tie moje úbohé detičky aj s manželom som nechala hore napospas medveďovi v malinčí. Tam dole mi začalo dochádzať, ako som sa zachovala a že som ako matka totálne zlyhala na plnej čiare. O chvíľku prišli aj detičky s manželom. A ja som sa tááák hanbila za svoj skutok, za to, ako som v tom strese a v pocite ohrozenia života, zdrhla a nechránila vlastné deti. Bola som presvedčená, že manžel ich zachráni, ale vlastne som vtedy asi nerozmýšľala vôbec. 

Ono to  nie je isté dodnes, či tam bol ozaj nejaký maco. Mohol to byť aj turista, ktorý si odskočil do kríkov. To však nič nemení na fakte, ako som sa zachovala. A doteraz sa za seba veľmi hanbím. Prečo to píšem? Možno ako odstrašujúci príklad pre mamičky, ktoré majú občas výčitky, že sú na svoje deti zlé, nespravodlivé, že nie sú dobrými matkami. Myslím, že táto situácia a moje zlyhanie v nej Vás všetky upokojí a dodá Vám pocit, že ste naozaj tie najlepšie maminy na svete. ;-)