Len tak...

Nešťastných a tragických príbehov , hrôzostrašných udalostí, senzácií, či smutných ľudských osudov je všade okolo nás nadostač. Stretávame sa s nimi skoro na každom kroku. Médiá nás nimi zásobujú v nemalých dávkach. V dnešnej pokrokovej dobe sa k nám dostávajú informácie z celého sveta rýchlosťou svetla a nie je dňa , ba ani hodiny, aby nás niečo nové nešokovalo. Havárie, úmrtia, vraždy, únosy, prírodné, či letecké katastrofy, rodinné tragédie, to všetko je na dennom poriadku. Zdá sa nám, že pozitívnych udalostí je akosi pomenej. Nie je to celkom tak, len sa jednoducho o nich toľko nehovorí. Akoby takéto správy neboli pre nás dostatočne atraktívne. Pozitívne veci nám pripadajú nezaujímavé a možno aj nudné. Ľudia jednoducho potrebujú senzácie. 

Keď počúvame o nešťastí, ktoré sa stalo, o udalosti, ktorá otriasla množstvom ľudí, vo svojom vnútri pociťujeme širokú škálu zmiešaných pocitov. Na jednej strane zhrozenie, na druhej úľavu. Každý z nás si totiž dokáže takúto situáciu premietnuť na seba samého, svoju rodinu, či blízkych ľudí. Cítime hrôzu, smútok a spolupatričnosť s tými, ktorých sa to týka, no zároveň úľavu, radosť, že sa nejedná o nás. Do týchto rôznorodých pocitov zablúdia i obavy, aby nás niečo také nepostretlo v budúcnosti. V duchu sa uisťujeme: „Mňa sa to našťastie netýka, mne sa to nemôže stať.“ Veď ak by sme sa mali trápiť každou smutnou udalosťou, ktorá sa kde stane, museli by sme sa z toho asi zblázniť. Pocity ľudí, ktorých sa to bezprostredne týka si však sťažka dokážeme predstaviť, pokiaľ sme sa do takejto, alebo podobnej situácie nedostali my osobne. Môžeme sa snáď len pokúšať o jej precítenie. 

Často a radi sledujeme relácie, ako sú napríklad Pošta pre Teba, či Modré z neba. Dojímavé príbehy nás chytajú za srdce, citlivejší si i poplačú. Niekto v týchto príbehoch vidí podobnosť s tým svojím, niekto s úľavou v duši ďakuje Bohu, že jemu sa nič také neprihodilo. Aspoň vo chvíli, keď sledujeme smutný príbeh na obrazovke, sa i náš hodnotový rebríček usporiada do správneho poradia. V takýchto chvíľach si viac, ako inokedy uvedomujeme, že môžeme byť vďační aj za to „málo“, čo máme. Je však to, čo máme, naozaj málo? Nie nadarmo sa hovorí, že človek si svoje šťastie uvedomí až v okamihu, keď sa stretne so skutočným nešťastím. Je to presne tak. Hodnotu dobrého vieme oceniť len vtedy, ak poznáme aj to, čo je zlé. Šťastie si vážime vtedy, ak vieme, čo je nešťastie. Často sa nezmyselne naháňame za pochybnými hodnotami, pritom tie skutočné nám unikajú. Pre neustálu časovú tieseň a zhon sa ani nemáme kedy zastaviť a vychutnať si veci, ktoré pokladáme za obyčajné, bežné, štandardné. Hoci sa len viac porozprávať s ľuďmi na ktorých nám záleží a ktorí nás majú radi. Riešime nezmyselné a malicherné problémy a ich malichernosť si vôbec nepripúšťame. Bežne nevnímame hranicu medzi tým, čo je a čo nie je dôležité a mnohým nepodstatným veciam dávame prioritu. Pritom, život je tak krátky a krehký. Naozaj sa musí stať niečo zlé, aby sme si uvedomili pravú hodnotu dôležitých vecí?

Kiežby sa ľudia dokázali tešiť z maličkostí každodenného života bez akéhokoľvek negatívneho podnetu. Kiežby si častejšie uvedomili svoje šťastie i napriek tomu, že šťastní sú. Proste len tak...