Od pôrodu k smrti

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo s Vami bude, keď raz zostarnete? Ako budete zvládať starobu a všetko, čo prináša? Kto sa o Vás postará, keď už nebudete mať dosť síl ? Napriek tomu, že Vás nepoznám, dovolím si tvrdiť, že podobné otázky ste si kládli už veľa krát.

Kedysi som pracovala na pôrodnici a pôrodnej sále, ako ženská sestra. Asistovala som pri pôrodoch a bola som prítomná na úplnom začiatku života. Bolo to najpozitívnejšie obdobie mojej pracovnej kariéry. Nie je nič krajšie, ako keď sa po veľkom boji nastávajúcej mamičky začne pôrodnou sálou ozývať detský plač. Samozrejme, bolo aj pár smutných okamihov, ale tie radostné ich niekoľkonásobne prevýšili.

Zhodou okolností a pričinením ciest osudu som po materskej dovolenke nastúpila do Domova dôchodcov. Problém staroby mi bol dovtedy veľmi vzdialený a nerozmýšľala som o nej. Mala som pocit, že sa ma netýka. Pomáhala som pri rodení nového života a zrazu som bezmocne stála na jeho konci. Smrť mi bola dovtedy v myšlienkach akosi vzdialená, nepripúšťala som si ju a zrazu som sa so smrťou pravidelne stretávala. To ma začalo privádzať k iným myšlienkam, ktoré ma predtým vôbec nenapadali. Získala som celkom iný pohľad na život- krásny i zlý a nespravodlivý zároveň. Keď je človek tak často v kontakte so starými ľuďmi, myšlienky i obavy z vlastnej staroby prichádzajú spontánne , čo je prirodzené a logické.

Ľudia sa s umiestnením a pobytom v Domove dôchodcov veľmi ťažko vyrovnávajú a často sa s tým nezmieria do svojej smrti. Domov dôchodcov je pre starých ľudí miesto, kde prežívajú posledné obdobie svojho života a dostávajú sa sem z rôznych dôvodov. Či už preto, že sa o nich nemá kto postarať, alebo nemajú kde bývať. Starostlivosť o starého človeka je fyzicky i psychicky veľmi náročná. Je samozrejmé, že pracujúci človek, ktorý má svoje problémy, starosti i svoju rodinu, by logicky takúto záťaž nemohol zvládnuť. Ide skôr o to, ako ľudia pristupujú k svojmu rodičovi, alebo príbuznému umiestnenému v takomto zariadení, ako sa k nemu správajú počas návštev, ako mu dávajú najavo svoj záujem. Rozdiel vidím v prístupe. Je iné navštevovať starého človeka pravidelne, brať ho na prechádzky, výlety, či k sebe domov na pár dní ( ak to jeho zdravotný stav dovoľuje) a je iné objaviť sa iba v deň poberania dôchodku. Nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Len ukazujem, že prístupy sú rôzne. Veď všetci svojim rodičom za veľa vďačíme. Vďačíme im za výchovu, za obetavú lásku a pomoc. Za to, že len vďaka nim sme mohli vykročiť sami do života a že pri nás stáli vtedy, keď sme to najviac potrebovali. Mnohí starí ľudia sa však od svojich detí nedočkajú ani pohladenia, ani milého slova, na ktoré tak veľmi čakajú.

Hlavným zámerom pracovníkov v zariadeniach pre starých ľudí je dosiahnuť, aby starí ľudia mohli vnímať starobu ako pekný a dôstojný úsek svojho života a nie iba ako smutné čakanie na jeho koniec. Títo ľudia potrebujú pomôcť pri adaptácii na nové prostredie, potrebujú mať pocit, že si ich vážime, že sú pre nás všetkých ešte stále dôležití . Ich spokojnosť a radosť preto bola i mojou radosťou a dôkazom, že moja práca má skutočný zmysel. Vždy som mala na pamäti, že aj ja raz budem stará. Správala som sa preto tak, ako by som chcela, aby sa ku mne správali ľudia, moja rodina a deti, keď raz budem stará.

Práca so starými ľuďmi mi veľmi prirástla k srdcu , aj keď som sa musela často stretávať s veľkým utrpením a bolesťou. Našla som v nej veľký zmysel a poslanie, snáď ešte o čosi väčšie, ako keď som pomáhala deťom na svet, hoci tých radostných okamihov bolo podstatne menej, no napriek tomu boli aj také. Cesty osudu ma po čase odviali iným smerom, nikdy však na toto obdobie nezabudnem a myslím, že mi toto obdobie pomohlo získať iný pohľad na život. Bola to doposiaľ moja najväčšia škola života.

Na záver mi dovoľte uverejniť jeden výstižný citát, ktorý bol napísaný na stene hneď pri vchode do nášho zariadenia:

„Som ľudská bytosť. Ak uplynulé roky neboli ku mne milosrdné, neobviňuj ma prosím za to, že dobre nevidím, že nepočujem, že trúsim jedlo, že som nesústredený!

Často potrebujem pomoc. Som chorý, aj keď nechcem. Mohol by som Ti byť starým otcom.. Jedného dňa budeš ako ja.

Troška dobrotivosti , vľúdnych slov a uznania, že ešte stále vo mne vidíš osobu a nie vec.

To je všetko, čo žiadam."

(Alf Lohne)