V dnešnej pokrokovej a modernej dobe je škála farebnosti vlasov naozaj riadne pestrá. Nie sme už iba blondínky, plavovlásky, brunetky, ryšavé, či čiernovlásky, ak teda nerátam šediny s múdrosťou a úctou, ktorá k nim patrí. Na našich hlavách sa objavujú rôznofarebné variácie a kreácie, čo prináša kopec pozitív nielen pre náš dobrý pocit, ale aj pre naše okolie. Každá žena je iná, každej pristane iný účes, iná farba a zmena je predsa len korením života.
Taká náhla a radikálna zmena farby vlasov, či účesu nám môže pomôcť v ťažkých chvíľach hľadania sa a depresií, keď už naozaj nevieme, čo so sebou. Sama patrím k tým , čo po prekonaní istej etapy života, kedy bolo treba etapu uzavrieť a urobiť za ňou hrubú čiaru, siahla som po farbe na vlasy ( úplne opačného spektra než som dovtedy nosila) a vykročila som takto zmenená vpred. Je to asi hlúposť- úlet, ale mne to pomáha.
Bola som už blondínka, brunetka, ryšavka a dokonca aj čiernovláska. Na ceste môjho striedania farebných odtieňov som však prišla na jednu vec a to, že byť blondínkou bolo predsa len najväčšia výhoda. Prečo?
Po prvé:
Lebo ako blondínka som sa mohla vyhovárať na odtieň svojich vlasov v situáciách, keď som mala príliš dlhé vedenie, ktoré ma často ženie do malých i veľkých trapasov. Vtedy som mohla jednoducho zažartovať a zabaviť sa na účet blond farby vlasov, ktorá asi najviac pasuje k mojej logike. Situácia bola tým pádom vyriešená i odľahčená. Veď ako mi padlo vhod, keď som v Baumaxe "maturovala" pri skladaní nákupného košíka, až kým to zabávajúca sa na mne pani pri pokladni nezobrala do svojich rúk. Moja skromná veta: "Hmmm, viete...Veď som blondína," ma vykúpila z trapasu. Pamätám si, ako sme raz chodili po jarmoku a decká boli veľmi smädné. Priskočila som k prvému stánku s malinovkami a pýtala som si dve deci nejakej ovocnej malinovky. Fľaše tam mali vzorne poukladané, kopec druhov na výber, na konci hrdla každej fľaše bola pumpička. No skrátka, už si len vybrať a načapovať. No bolo mi čudné, že hoci som si pýtala Fantu, predávajúci muž sa ma aj tak naďalej vypytoval, či nechcem radšej Kofolu, alebo Sprite, alebo Coca Colu... No ja som trvala na Fante. Po hodnej chvíli to vzdal (veď ten jeho úsmev sa mi tiež akosi nepozdával), čo mi v zápätí došlo, keď zahlásil: "Viete pani? Keď my tu predávame tie pumpičky na fľaše." Aj som sa červenala , aj som sa smiala a pripomenúť pánovi taký detail, ako farbu mojich vlasov (ako čiastočné ospravedlnenie mojej nechápavosti), bol vtedy ten najlepší ťah.
Po druhé:
Ak som náhodou (ale ozaj iba náhodou) ako blondínka pozitívne excelovala v nejakej situácii, akože som bola múdra a pochopila som vec na prvý šup, výhodou mojej blond farby bolo zase to, že si účastníci situácie mohli povedať: "Pozrime sa! Blondínka a dokonca je múdra." To ma postavilo do role niečoho výnimočného. Veď múdrosť k blondínkam v podvedomí ľudí jednoducho nepasuje. Je to skrátka spoločensky zaužívaný štandard. Niečo na tom asi bude , podobne ako u policajtov. (Viď nekonečné počty vtipov o nich i blondínkach). A ak som teda ako blondínka po logickej či rozumovej stránke prekvapila, či zaujala, mohla som sa aspoň na chvíľku ocitnúť v roli svetlej výnimky, ktorá potvrdzuje pravidlo.
No proste, tak a či tak, blond farba ma vždy podržala. Preto sa k nej často a najradšej vraciam. Je to farba mojich študentských čias a s prestávkami ma sprevádza celým doterajším životom. Nech už ma pochytí akýkoľvek farebný úlet, skôr či neskôr zakotvím zase iba pri nej. Neviem, či je to farba, ktorá mi najviac pristane, to by skôr mohli posúdiť iní, ale isto je to farba, ktorá ma podrží vo chvíľach, keď sa farba mojej tváre začína meniť na červenú.
Taká náhla a radikálna zmena farby vlasov, či účesu nám môže pomôcť v ťažkých chvíľach hľadania sa a depresií, keď už naozaj nevieme, čo so sebou. Sama patrím k tým , čo po prekonaní istej etapy života, kedy bolo treba etapu uzavrieť a urobiť za ňou hrubú čiaru, siahla som po farbe na vlasy ( úplne opačného spektra než som dovtedy nosila) a vykročila som takto zmenená vpred. Je to asi hlúposť- úlet, ale mne to pomáha.
Bola som už blondínka, brunetka, ryšavka a dokonca aj čiernovláska. Na ceste môjho striedania farebných odtieňov som však prišla na jednu vec a to, že byť blondínkou bolo predsa len najväčšia výhoda. Prečo?
Po prvé:
Lebo ako blondínka som sa mohla vyhovárať na odtieň svojich vlasov v situáciách, keď som mala príliš dlhé vedenie, ktoré ma často ženie do malých i veľkých trapasov. Vtedy som mohla jednoducho zažartovať a zabaviť sa na účet blond farby vlasov, ktorá asi najviac pasuje k mojej logike. Situácia bola tým pádom vyriešená i odľahčená. Veď ako mi padlo vhod, keď som v Baumaxe "maturovala" pri skladaní nákupného košíka, až kým to zabávajúca sa na mne pani pri pokladni nezobrala do svojich rúk. Moja skromná veta: "Hmmm, viete...Veď som blondína," ma vykúpila z trapasu. Pamätám si, ako sme raz chodili po jarmoku a decká boli veľmi smädné. Priskočila som k prvému stánku s malinovkami a pýtala som si dve deci nejakej ovocnej malinovky. Fľaše tam mali vzorne poukladané, kopec druhov na výber, na konci hrdla každej fľaše bola pumpička. No skrátka, už si len vybrať a načapovať. No bolo mi čudné, že hoci som si pýtala Fantu, predávajúci muž sa ma aj tak naďalej vypytoval, či nechcem radšej Kofolu, alebo Sprite, alebo Coca Colu... No ja som trvala na Fante. Po hodnej chvíli to vzdal (veď ten jeho úsmev sa mi tiež akosi nepozdával), čo mi v zápätí došlo, keď zahlásil: "Viete pani? Keď my tu predávame tie pumpičky na fľaše." Aj som sa červenala , aj som sa smiala a pripomenúť pánovi taký detail, ako farbu mojich vlasov (ako čiastočné ospravedlnenie mojej nechápavosti), bol vtedy ten najlepší ťah.
Po druhé:
Ak som náhodou (ale ozaj iba náhodou) ako blondínka pozitívne excelovala v nejakej situácii, akože som bola múdra a pochopila som vec na prvý šup, výhodou mojej blond farby bolo zase to, že si účastníci situácie mohli povedať: "Pozrime sa! Blondínka a dokonca je múdra." To ma postavilo do role niečoho výnimočného. Veď múdrosť k blondínkam v podvedomí ľudí jednoducho nepasuje. Je to skrátka spoločensky zaužívaný štandard. Niečo na tom asi bude , podobne ako u policajtov. (Viď nekonečné počty vtipov o nich i blondínkach). A ak som teda ako blondínka po logickej či rozumovej stránke prekvapila, či zaujala, mohla som sa aspoň na chvíľku ocitnúť v roli svetlej výnimky, ktorá potvrdzuje pravidlo.
No proste, tak a či tak, blond farba ma vždy podržala. Preto sa k nej často a najradšej vraciam. Je to farba mojich študentských čias a s prestávkami ma sprevádza celým doterajším životom. Nech už ma pochytí akýkoľvek farebný úlet, skôr či neskôr zakotvím zase iba pri nej. Neviem, či je to farba, ktorá mi najviac pristane, to by skôr mohli posúdiť iní, ale isto je to farba, ktorá ma podrží vo chvíľach, keď sa farba mojej tváre začína meniť na červenú.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára