Príbeh lásky až za hrob...

Je to príbeh lásky, ktorý sa začal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia - pravdivý príbeh uja mojej mamy. Zamiloval sa do mladej dievčiny a bola to láska na prvý pohľad. Veľmi sa ľúbili, vo všetkom si rozumeli a už boli vo vzťahu tak ďaleko, že plánovali svadbu i spoločný život. Lenže osud to chcel asi trochu inak. On na vojne prekonal zápal stredného ucha a na jednom uchu prišiel o sluch.


Keď sa to dozvedeli rodičia jeho milej, prikázali dcére, že musí tento vzťah s „mrzákom“ okamžite ukončiť a sami jej našli ženícha. Bola skrátka taká doba. Deti nadovšetko ctili rodičov a vzoprieť sa vôli rodičov bolo považované za veľký hriech. A tak sa teda proti svojej vôli museli rozísť. Bolo to veľmi bolestivé pre oboch mladých ľudí, ktorí sa nadovšetko milovali. Rozchod im trhal srdce, ale nedalo sa nič robiť. Hoci sa rozchodom veľmi trápili a preplakali potoky, ba až rieky boľavých sĺz, nebolo inej možnosti. Dievča sa nechcelo vzoprieť rodičovskému rozhodnutiu a on ju do takého čohosi ani nenútil.


Ona sa teda vydala nie z lásky, ale z rešpektu a úcty k rodičom za muža, ktorého jej rodičia sami vybrali. Bývala asi o tri dediny od svojej pravej lásky a myšlienky na ňu ju nikdy neopúšťali. On sa už nikdy nezamiloval do inej ženy a ani sa nikdy neoženil. Žil v spomienkach na svoju lásku a pripomínala mu ju už iba spoločná čierno-biela fotografia, ktorá si našla stále miesto pod jeho poduškou. Vstával s myšlienkami na ňu, žil s myšlienkami na ňu a zaspával s myšlienkami na ňu. Nikdy ju neprestal milovať...


Prešli dlhé roky a ona ovdovela. Boli už starí, na sklonku života, ale ich cesty sa opäť stretli a oni zistili, že ani po tých dlhých rokoch prežitých v odlúčení sa na ich citoch vôbec nič nezmenilo. Začali sa spolu opäť stretávať, opäť spolu prežívali krásne chvíle, akoby chceli stihnúť dobehnúť všetko to, čo im život odoprel. Keď už mohli byť konečne spolu, krutý osud zasiahol po druhý krát a ona mu zomrela na vážnu nevyliečiteľnú chorobu. Bola to preňho ďalšia bolestná rana, s ktorou sa už nikdy nevyrovnal. Takto sa ich cesty opäť rozišli, ale napriek tomu vďačí Bohu , že im aspoň umožnil spojiť svoje osudy na sklonku ich životov. A tak naďalej žil svoj život bez nej , chodil na jej hrob, kde nikdy nechýbali čerstvé kvetiny pre jeho životnú lásku.


Už dávno doopatroval svojich rodičov na sklonku ich životov a žije sám. I on sám už potrebuje pomoc, je už starý a chorý. Spomienky v jeho mysli však stále prežívajú, tieto spomienky nezostarli. Dôkazom je už iba stará ošúchaná fotografia pod jeho poduškou, na ktorú sa čas podpísal natoľko, že už by nik nespoznal, kto na tej fotografii vlastne je. Vie to iba on. Tá fotografia je jeho najväčším životným pokladom.

On verí, že sa spolu ešte raz stretnú tam, na druhom svete. Tak veľmi ju stále miluje.