Internetová komunikácia mojím pohľadom

Nebudem teraz písať o internetovej komunikácii, ktorú využívame za účelom kontaktovania sa s ľuďmi, ktorých poznáme aj v reálnom živote. Chcem sa skôr zamerať na komunikáciu práve z toho druhého súdka, zo súdka komunikácie medzi úplne cudzími a neznámymi ľuďmi.

Veď je to vlastne už chronicky známa vec, že komunikácia medzi ľuďmi schovanými za nickmi býva úplne iná, ako tá pravá komunikácia face to face ( tvárou v tvár). Koľko krát sme si my všetci v reálnom živote už takzvane "zahryzli" do jazyka? Myslím, že viete, o čom hovorím. V reálnom živote sa človek vo veľa veciach ovláda, nepovie všetko, čo si myslí, alebo si veľmi dobre rozmyslí čo, komu a ako povie. 

Predstavte si, že internet je ako taký virtuálny autobus. Keď nastúpime do reálneho autobusu, poobzeráme sa okolo seba, očami prebehneme, či nezbadáme nejakú známu tvár. S cudzími ľuďmi sa predsa bežne len tak nebavíme. Nesadneme si v autobuse vedľa cudzieho človeka a nešokujeme ho napríklad oslovením " Nazdar! Tak, čo máš nové? " Dotyčný by sa asi ohradil hneď dvomi otázkami : " My sa poznáme? Prečo mi tykáte?" Viacmenej by nás osodenstvo autobusu asi považovalo za blázna.

No v internetovom autobuse sú práve toto veci, ktoré sa bežne dejú. Bavíme sa s hocikým, o hocičom, tykáme, sme smelí a dovolíme si naozaj oveľa viac, než je v reálnom živote možné. Koľkokrát sa mi už stalo, že mi prišla na pokec rýchla pošta v znení : "Čau kočka? Nemáš chuť na sex?" V reálnom živote by sa mi to nestalo. Nik iba tak okolo Vás neprejde po chodníku a nešokuje Vás s takouto doslova drzou otázkou.

Proste je to tak, že anonymita internetu váľa a búra všetky bariéry ostychu, odmeranosti, bojácnosti, plachosti a niekedy aj slušnosti. Tu na internete sme všetci naozaj smelší, odvážnejší, priebojnejší a niekedy zachádzame práve aj za hranice základnej ľudskej slušnosti. Tu sa akosi ľahšie  komunikuje, moralizuje, kritizuje, ale na druhej strane aj chváli. Tu sme všetci ako jedna veľká rodina. Áno, môžem použiť výraz rodina, lebo aj vo vnútri rodín nie sú vždy ideálne vzťahy.

Uvediem príklad na sebe. Som od prírody plachá. Som presne typ človeka, ktorý je hrdinom iba za bránu vlastného domova. Tam dokážem vykrikovať, čo by som komu najradšej povedala, čo by som urobila. No ak príde na lámanie chleba, je už po hrdinke. No a internet aj u mňa odbúrava túto bariéru plachosti. Tu tykám aj starším ľuďom, tu vyslovujem svoje názory. Nie som typ útočníka, to nie, ale ak mám pocit, že sa deje neprávo, alebo nespravodlivosť, tak sa tu osmelím práve k tomu kroku odvahy, ktorá mi chýba v reálnom živote. 

Ďalší príklad. Nedávno som našla na internete na nemenovanom blogu článok, ktorý písal pán Fedor Flašík osobne. No, nie je to celkom isté, či je to naozaj on, alebo sa iba niekto skrýva za jeho menom. O to ani tak nejde. Ja som naivná a tak verím, že ten článok je naozaj dielo spomínaného pána. Dokonca sa bez problémov zapojím aj do diskusie, na to odvahu mám. No, ale ak by som sa s týmto pánom, alebo hocikým s politiky, kultúry, atď stretla osobne, som si istá, že by mi moja povaha nedovolila ho ani len osloviť a nie to ešte mu vravieť otvorene o mojich názoroch a postojoch napríklad aj na jeho osobu.

A to je práve to, čo sa tu snažím povedať. Tu na internete odhaľujeme zo seba viac, než by sme urobili v reálnom svete. Tu aj hanbliví môžu byť smelí a odvážni. Dokonca aj ľudia mierumilovní sa tu môžu javiť ako krutí a agresívni, či arogantní. Je naozaj ťažké súdiť človeka na základe nicku, jeho komentárov, ba dokonca aj podľa fotografie. Je to všetko iba v rovine našich subjektívnych záverov, ak ho v skutočnosti nepoznáme.Veď možno sa tu práve tí dobrí a slušní ľudia hrajú na tvrdých a nekompromisných. Možno si tu takto skúšajú rolu človeka s takouto povahou, ktorá im v skutočnosti nie je vlastná.

A okrem toho pri komunikácii cudzích ľudí na rôznych diskusiách chýba jedna základná a nenahraditeľná vec, akou je mimika a gestikulácia. Toto je tiež kameň úrazu. Ani žiadny smajlík jej skutočnú hodnotu nikdy nenahradí. Mám kamarátku, ktorá mi dosť často vraví: "Bože, Ty si hrozná!" Ale vraví to so smiechom na tvári, vraví to proste tak, že by ma nikdy ani vo sne nenapadlo brať to ako urážku. No ak by mi cudzí človek na internete napísal, že som hrozná, znelo by to už inak, tak tvrdšie, tak negatívne. Lebo ho nevidím, nepočujem a iba  čítam tieto slová...

Internet je v tomto veľmi zradný a preto  jeho výhoda komunikácie s cudzími ľuďmi logicky nemôže  vyhovovať všetkým povahám. Ja dokážem bohužiaľ akceptovať iba slušné formy komunikácie a pri narazení na komunikáciu nepríjemnú, negatívnu, výsmešnú, zlyhávam. Nevravím, že musím byť iba chválená, ale kritiku dokážem prijať naozaj iba podanú istou formou slušnosti.  Moje  hranie sa na tvrdého človeka a snaha vrátiť protivníkovi jeho akciu rovnakým spôsobom mojej reakcie jednoducho nevychádza a na druhej strane nedokážem za neadekvátnu kritiku donekonečna ďakovať  s úsmevom na tvári.  Je to tým, že mi to nie je vlastné a preto skôr, či neskôr prchnem a vyhnem sa tak ďalším nepríjemnostiam. Asi mi aj chýba tá schopnosť rozoznávať hranicu reality a virtuality a preto sa niektorými vecami trápim, akoby boli skutočné. Ani priateľov, ktorých tu nachádzam neodkladám zvlášť do poličky virtálnej, v mojom srdci sú mi blízki, akoby som ich naozaj poznala.

Pre toto všetko by som chcela získať dar, brať internetové a virtuálne veci s nadhľadom. Kto ma pozná vie, že sa mi to nijakovsky nedarí. V túžbe písať články som sa ani neviem ako zaregistrovala na mne neznámy blog  bez toho, aby som vedela, do čoho idem. Teraz už viem, že je to bojové pole iba pre silné nátury. V odolávaní neustálych útokov istých skupín a vysvetľovaní a obhajovaní  obsahu mojich článkov som jednoducho zlyhala. Moja vlastná zábava sa mi začínala meniť na nočnú moru. Myslím, že ma to tak trochu  i zocelilo, ale na druhej strane aj riadne zlomilo.

Tak toľko o mojom pohľade na internet :-)